Pedagogika

Pedagogika (z gr. paidagōgike (téchnē) = umenie výchovy < paidós = dieťa + ágein = viesť, hnať; pôvodne sa myslelo sprevádzanie dieťaťa z domu do školy) je jednak spoločenská disciplína (veda, teória a náuka) o výchove a vzdelávaní a jednak príslušná prax. Opiera sa o výsledky spoločenských aj prírodných vied. Skúma výchovný proces so všetkými jeho činiteľmi, zložkami, metódami a podmienkami.

Členenie [upraviť]

Pozri aj: pedagogické vedy

Najdôležitešie disciplíny:

• teória vyučovania (didaktika)
• teória výchovy
• teória výchovy mimo vyučovania
• špeciálna pedagogika
• dejiny pedagogiky
• školská pedagogika / stredoškolská pedagogika / vysokoškolská pedagogika
• pedagogika dospelých
• sociálna pedagogika

Keďže si však každá ľudská činnosť vyžaduje aj pedogogiku, pedagogika zasahuje prakticky do všetkých oblastí nášho života. Na druhej strane využíva poznatky iných vied, najmä psychológie, sociológie, filozofie, logiky a podobne.

Predmet [upraviť]

Predmet pedagogiky ako vedy je vzdelávacia realita (výchovná, edukačná realita). Pedagogika sa zaoberá všetkými determinantmi vzdelávania, vzdelávacím procesom a výsledkami ako aj efektmi vzdelávania. Obsahovú štruktúru tvoria predovšetkým teórie a výskum, náplň jednotlivé pedagogické disciplíny – pedagogické vedy.

Prax [upraviť]

Pedagogická prax by mala predstavovať súhrn sústavného štúdia pedagogiky a súvisiacich vedných oborov, postupného zbierania skúseností a následného utvárania vlastného individuálneho pedagogického systému zodpovedajúceho pedagógovi – praktikovi. Pretože prax ukázala, že samotné učenie sa teórie nestačí, rovnako ako nestačia samotné skúsenosti neopreté o hlboké znalosti pedagogiky.

Dejiny [upraviť]

Celej antickej pedagogike (ktorá ešte bola skôr súčasťou filozofie) je spoločný názor, že pri vzdelávaní je dôležité a jeho cieľom je najmä rozmýšľanie a reč a že sa teda prejavuje v premyslenom rečovom prejave a konaní. Prvá pedagogická teória vznikla v 5. až 4. storočí pred Kr. v Grécku. Bola ovplyvnená sofistikou, rétorikou, sokratovskou skepsou, Platónovou náukou o štáte a Aristotelovou politickou filozofiou a etikou. Podľa nej pozostáva pedagogika jednak z daných vlôh človeka, jednak z cvičenia či zvyku a jednak z inštruovania (v prípade Sokrata z kladenia otázok a vyvracania presvedčení a pod.). Potreba pedagogiky sa zdôrazňovala nedostatočnou prirodzenou „výbavou“ človeka (najmä jeho prirodzenou fixáciou na zmyslové vnemy, cudzie názory a bez kontroly prevzaté predstavy, a jeho neschopnosťou k právno-politickému spolužitiu s ostatnými)

Prístup zmenili stoici v 3. stor. pred Kr. a ich prístup, ktorý potom platil v gréckom a latinskom svete asi 600 rokov, sa stal prvým základným kameňom neskoršej západnej pedagogiky. Nešlo už ako predtým o to, vychovať dobrého občana „polisu“ alebo naučiť ho, čo je dobré, ale o to, vychovať morálne a vnútorné sebou si isté indivíduum. Ďalej bola významná náuka o účelnosti všetkého, čo existuje, a o centrálnom a samoúčelnom postavení človeka vo vesmíre. Do dnešnej pedagogiky sa táto koncepcia dostala napríklad cez myšlienku J.-J. Rousseaua, že prirodzený vývin je pre pedagogiku rozhodujúci.

V stredovekej kresťanskej Európe nevznikla nijaká nová pedagogocká teória, iba sa selektívne preberali antické teórie a pridal sa k nim teologický výklad.

Druhým základným kameňom západnej pedagogiky je pedagogika humanizmu a renesancie pochádzajúca zo 14. – 16. storočia z Talianska. Hlavná myšlienka je tá, že človeka treba chápať ako „dielo seba samého“, a že je preto stvorený na to, aby si zariadil svet podľa svojho poznania a vôle, a aby sám sebe dal istú podobu. Odtiaľto pochádza dnešná významná úloha pedagogiky pri samodefinícii a budovaní spoločnosti.

Tretím základným kameňom západnej pedagogiky je „zrušenie“ dovtedajších (teologických a iných) predpokladov o prirodzene významnom postavení človeka vo svete, ku ktorému došlo v 17. storočí. Hlavnou myšlienkou bola vtedy myšlienka nekonečnej schopnosti ľudského rodu zdokonalovať sa. V tomto období už môžeme o pedagogike hovoriť ako o samostatnej disciplíne.

Pod vplyvom myšlienok rovnosti a slobody (Francúzska revolúcia a pod.), straty tradičnej úlohy rodiny a po vzniku povinnej školskej dochádzky v 19. a najmä v 20. storočí sa pedagogika stala aj sociálne významnou a začala byť študovaná na univerzitách. Keďže sú však učitelia v praxi ovplyvňovaní inými spoločenskými činiteľmi, je vplyv pedagogiky na samotných učiteľov pomerne slabý.

Od 60-tych rokov existuje snaha zmeniť pedagogiku na čisto empirickú vedu, ale ukázalo sa, že tradičný filozofický prístup sa naďalej uplatňuje – naďalej sú dôležité otázky o zmysle, miere, dôvodoch, cieľoch, hraniciach a pod. výchovy a vzdelávania.

Oproti tradičným pedagogickým teóriám, požadujúcim od pedagogiky formovanie človeka, je dnes skôr snaha privieť žiaka komunikatívnym spôsobom k samostatnosti. Ďalej sa spochybňuje tradičný postulát, že je možné vytvoriť niečo ako jednotný pedagogický systém platný pre každého človeka. Ľudia sú v skutočnosti kultúrne, individuálne a inak rôzni, a je teda snaha zaoberať sa práve rozdielmi medzi kategóriami ľudí. V rámci tohto prístupu sa tiež kritizujú niektoré novoveké dogmy, napríklad tá, že je človek autonómny tvor vôle, práce a pod., ktorého možno donekonečna zdokonaľovať. Na druhej strane sa kritizuje názor, že ľudia sú „ľudskí“ v tom zmysle, že sú iracionálni a nepolepšiteľní.

Osobnosti [upraviť]

Ku konštituovaniu pedagogiky ako samostatnej disciplíny významne prispel Jan Amos Komenský, najmä vo svojom hlavnom pedagogickom diele Veľká didaktika. Na jeho myšlienky nadviazali najmä Jean Jacques Rousseau, John Locke, J. H. Pestalozzi, R. Owen, J. F. Herbart, F. Fröbel, K. D. Ušinskij, u nás najmä Samuel Tešedík, D. Lehotský, G. A. Lindner, S. Ormis a iní.