Jan Amos Komenský

Jan Amos Komenský (po latinsky Comenius) (* 28. marec 1592, Nivnice, Česko – † 15. november 1670, Amsterdam, Holandsko) bol český (ale prisvojujú si ho aj Maďari, Slováci, Nemci a pod.) pedagóg, jazykovedec, prírodovedec, humanista, filozof, politik. Mal slovenských predkov.^{[chýba citácia]} Jeho priezvisko je pravdepodobne odvodené od obce Komňa v okrese Uherské Hradiště.

Vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza Jednoty bratskej. Táto cirkev patrila k protestantským cirkvám v Čechách a hlásila sa k husitským tradíciám.

Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore sa Komenský musel skrývať pred cisárskymi vojskami. V tom čase mu na mor zomrela manželka i dve deti. Východisko z trpkej situácie hľadal v práci. Vtedy začal pracovať na svojej knihe Labyrint světa a ráj srdce.

V roku 1628 opustil Moravu a pustil sa putovať po Európe. Finančne ho pri tom podporovali bohatí mecenáši, ktorí si vážili jeho prácu. Zavádzal úplne nové spôsoby v školskej dochádzke. Hlásal, že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je bystré alebo hlúpe, bohaté alebo chudobné. Preslávil sa na svoju dobu revolučnými pojmami „opakovanie je matkou múdrosti“ a „škola hrou“.

Jeho filozofia sa nazýva pansofia. Ústrednou filozofickou ideou J. A. Komenského je myšlienka jednej harmónie ovládajúcej celý kozmos. Komenského filozofické otázky sa sústreďujú na súvislosť zmyslu všetkého bytia.

Tak ako je pre prístup F. Bacona k svetu príznačná indukcia, a pre R. Descarta evidentná dedukcia more geometrico, tak je pre Komenského typický postup synkritickou metódou.

Citát [upraviť]

Podľa Komenského je dieťa predmet, ale aj vzor pravej obnovy. Hľa, my dospelí, ktorí len seba pokladáme za ľudí, vás [deti] za malé opice, len seba za múdrych, vás za nerozumných, len seba za výrečných, vás za nemluvňatá, sme odkazovaní do vašej školy! Vy ste nám daní za učiteľov, vaše činy našim za ideál a vzor!

Dielo [upraviť]

• Linguae Bohemicae thesaurus, hoc est lexicon plenissimum, grammatica accurata, idiotismorum elegantiae et emphases adagiaque (Poklad jazyka českého), 1612-1656
• Problemata miscellanea, 1612
• Sylloge quaestionum controversarum, 1613
• Grammaticae facilioris praecepta, 1614-1616
• O andělích, 1615
• Theatrum universitatis rerum, 1616-1627
• Retuňk proti Antikristu a svodům jeho, 1617
• O starožitnostech Moravy, 1618-1621
• Spis o rodu Žerotínů, 1618-1621
• Mapa Moravy (Moraviae nova et post omnes priores accuratissima delineatio autore J. A. Comenio), 1618-1627
• Listové do nebe, 1619
• Manuálník aneb jádro celé biblí svaté, 1620-1623
• Pŕemyšlování o dokonalosti kŕesťanské, 1622
• Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622
• Truchlivý, díl první, 1623
• Labyrint světa a lusthaus srdce, 1623
• O poezí české, 1623-1626
• Truchlivý, díl druhý, 1624
• O sirobě, 1624
• Pres boží, 1624
• Centrum securitatis, 1625
• Vidění a zjevení Kryštofa Kottera, souseda a jircháŕe sprotavského, 1625
• Pŕeklad někkterých žalmů, 1626
• Didaktika česká, 1628-1630
• Didactica magna, 1633-1638
• Schola pansophica, 1650-1651
• Primitiae laborum scholasticorum, 1650-1651
• Opera didactica omnia, 1657
• De bono unitatis et ordinis, 1660
• De rerum humanarum emendatione consultatio catholica
• Orbic pictus
• Brána jazykov otvorená
• Schola ludus

Komeniológia predstavuje systematický výskum prínosu J. A. Komenského do svetovej kultúry, vedecké skúmanie života, činnosti, diela a pôsobenie J. A. Komenského.

Pansofia alebo vševeda je pojem od J. A. Komenského znamenajúci univerzálnu vedu, sústavu všetkého poznania - učenie o všejednote sveta.

J. A. Komenský považoval jej vybudovanie za jednu z najdôležitejších úloh. V reforme ľudského vedenia a vytvorení jednotného systému poznatkov o prírode, človeku a Bohu videl predpoklady pre reformu celej spoločnosti, jej všenápravy.

Dejiny v čase J. A. Komenského mali celistvý a jediný význam, ktorý určovala a spravovala božia prozreteľná vôľa. Človek bol jej dejinným nástrojom. Ľudskému rozumu ostávala iba možnosť rekonštruovať univerzálny najvyšší poriadok (ordo ordinum). Pansofia predstavovala práve túto rekonštrukciu vo forme úplného, uceleného a encyklopedického systému ľudského poznania, vedenia a vied, ktoré zahŕňali vedy o neživej prírode, živej prírode, človeku, duchu i duši a Duchu. Bola teda teocentrická a teologická.

Pansofia bola Komenského nová filozofia, ktorá spočiatku vychádzala z dobových potrieb zjednotiť množstvo poznatkov, ktoré vyplynuli z úspechov renesančnej vedy, a umožniť lepšie jazykové i vecné vzdelanie v školách bez akéhokoľvek formalizmu. Nebola nikdy len vševedou, ktorá by zhromažďovala poznatky, ale všemúdrosťou, ktorej cieľom bolo nájsť vo vedení to podstatné, čo slúži i morálnej a sociálnej náprave ľudí, čo vedie k životnej múdrosti. Pansofiu uplatňoval Komenský najprv didakticky, potom širšie vychovateľsky, neskôr však nadobúda aj široko sociálny význam. Stával sa filozofiou nového ľudstva, individuálneho i sociálneho. Týmto širokým záberom, v ktorom dominovala náprava človeka, a neskôr celej spoločnosti, mala v 17. storočí netypické postavenie.

Synkritizmus [upraviť]

Synkritizmus je Komenského metóda alebo nástroj hlbšieho poznávania štruktury sveta; systematické uplatňovanie synkritickej metódy ako metódy triád.^[1]

Synkritika [upraviť]

Cieľavedome uskutočňovanou synkrisis je synkritika s cieľom porovnávať to, čo sa uvádza do vzájomného vzťahu; kritika a komparácia súbežne, zároveň.^[2]

Synkritický rozum [upraviť]

Synkritický rozum je schopnosť nereduktívne usúvzťažnovať.

Názory [upraviť]

• Johann Heinrich Alsted: Synkrisis je porovnávacie posudzovanie.^[3]

• Platon: Synkrisis je spájanie, zjednocovanie, opak diakrisis čiže odďaľovania. V súlade s tým aj techné synkritiké treba chápať ako celostný prístup.^[3]

• Aristoteles: Synkrisis je porovnávací postup.^[3]

• Jan Amos Komenský: Synkrisis je synkritická metóda - metóda pansofie, ktorej úlohou je zjednotiť všetko ľudské vedenie a poznanie. Synkrisis vedie k zavřšeniu pochopenia a udržuje človeka vo svetle.^[3]

(Palouš, R.) je nemanipulatívna metóda, metóda viery, ktorá poskytuje ciele, normy, zmysel a uchopuje celistvosť vecí a sveta v ich význame a poslaní. Synkrisis je vlastnou cestou k rozpoznávaniu skutočnosti Božieho sveta a Boha samého.

Synkrisis poskytuje vhľad do jadra skutočnosti. Synkrisis je vhliadanie do spoločenstva sveta.

Synkrisis je analogický a komparatívny postup. Synkrisis na rozdiel od dedukcie neodstupuje od skutočnosti, z predchádzajúceho nevyvodzuje niečo iné, ale pri skutočnosti zostáva.

Synkritická metóda vyplýva z ontológie panharmonickej skutočnosti, riadi sa myšlienkou jednoty a harmónie sveta: čokoľvek sa podrobí synkritickému bádaniu, hneď sa prejaví odkázanosť na božský vklad. Údaj poskytnutý tou či onou čiastočkou sveta, tou či onou vrstvou skutočnosti, je výpoveďou o jednej a tej istej hamrónii. Každá vrstva skutočnosti vypovedá o univerzálnej analógii. Stačí otvoriť zmysly - a hneď to, čo je naším zmyslom najbližšie, totiž priroda, nám poskytuje vedenie o podstate ostatných vrtiev, o svete v celku. Synkritickou metódou možno vyhľadať v tejto prirodnej vrstve čosi podobného, čo vyhľadávame v jazykovej vrstve, totiž základnú abecedu reality vôbec.

Sila synkrisis spočíva v tom, že z mála alebo z časti možno usudzovať na všetko. Absolútno je aj človekovi predsa len prístupné, pretože všetko vypovedá o všetkom. Komenský však nechápe synkrisis ako prostriedok na špekulativne pojednávanie o skutočnosti. Iste, synkritická metóda je aj ars inveniendi, vynachádzaním podstát tak, že objavujeme harmóniu vecí vďaka anlogickému pozeraniu sa na analogický svet, ale je aj návodom k ľudskej aktivite, k tomu, ako si v žitom živote skutočne počínať, ako pracovať, ako zaobchádzať s ľuďmi i vecami, teda nielen k čírej kontemplácii.

Komenského synkritická metóda občerstvuje náš zrak pre prítomnosť smysluplného sveta. Vždy tu zostáva Tajomstvo, ktoré odkazuje k nielen uchopiteľnému a potom zmanipulovateľnému zvládnutiu. Hlavný ťah, hlavné poslanie synkritickej metódy je pozorumenie Božiemu zmyslu skutočnosti. Synkritická metóda vedie k zákonitostiam mravnej povahy, vedie k dôvernému zoznámeniu sa s poslaním prírody, s poslaním, ktoré sa nám prihovára o našom vlastnom poslaní, o ľudskej úlohe v spoločnom domove 'svet'. Chápať prírodu potom znamená harmonickú blízkosť a kontakt, nie odťažitý odstup. Ak pristupujeme k prírode a danostiam sveta synkriticky, stanú sa príroda a svet ihneď našimi učiteľmi a poučia nás o našej vlastnej úlohe ošetrovať svet čiže vladnuť svetu ako spravodlivý vládca, nie ako vykorisťovateľ.

Všetky fundamenty v Komenského Didaktike sú prirodzené vyvodzované synkritickým spôsobom tak, že povaha didaktického princípu sa dokladá na evidentných vzťahoch, známych z bežného žitého života.

Celé Komenského ars docendi stojí na tomto prirodzenom paralelizme a na analógiách, obracujúcich sa k prirodzenému svetu. Všetko je výučbovým priestorom pre všetkých o všetkom. Svet nie je iba danosťou, je výzvou a školou. Cestou (methodos), ktorá vedie týmto smerom, je synkrisis: putovanie synkritickým spôsobom poskytuje pravý výhľad a rozhľad, ex-plikuje, vykladá skutočnosť 'spanile' a 'líbezně'.^[4][3]