Filozofia

Filozofia je štúdia hlavných a fundamentálnych problémov týkajúca sa záležitostí ako sú existencia, vedomosti, hodnoty, príčiny, myseľ a jazyk. Filozofia je odlišná od ostatných spôsobov vysvetľujúcich tieto otázky (ako mysticizmus a mytológia) jej kritickými, hlavne systematickými postojmi a jej dôverou v odôvodnené argumenty. Filozofia pochádza z gréckeho φιλοσοφία [philosophia], čo je doslova prekladané ako "láska k múdrosti". Synonymum k filozofii je φιλαλήθεια [philalethia], prekladané ako "láska pravdy".

Filozofia (z gr. láska k múdrosti: filein = ľúbiť a sofia = múdrosť) spočíva v kladení otázok a hľadaní odpovedí na ne. Najčastejsie ide o otázky týkajúce sa sveta, poznania, hodnôt, spoločnosti, človeka a ducha.

Filozofia sa odlišuje od vedy, pretože nemá definovaný svoj predmet a nepoužíva formalizovanú metodológiu. Napriek tomu niektoré disciplíny, ktoré sa v rámci filozofie rozvíjajú (napr. axiológia, epistemológia, logika) môžu (za určitých okolností) nadobudnúť vedecký charakter.

Kedysi (teda pôvodne) filozofia zahŕňala všetko teoretické poznanie, ale postupne sa z nej vyčlenili exaktné, prírodné a spoločenské vedy. Takto vznikla určitá medzera medzi filozofiou a z nej vyčlenenými vednými odbormi. O vyplnenie tejto medzery sa snažia niektore hraničné disciplíny (napr. filozofická ekonómia).

Pôvod mena [upraviť]

Pojem filozofia (z gr. Φιλοσοφία – filein sofia) pochádza z gréčtiny. Slova filein znamená milovať, sofia označuje nejakú zručnosť alebo obratnosť, ale aj vedenie, poznanie, najmä vyššie poznanie, ktoré zahrňuje cnosť a umenie žiť. Menom sofos sa označuje ten, kto je šikovný v povolaní a v živote, a potom zvlášť ten, kto je múdry. Filozofia je preto najčastejšie prekladaná ako láska k múdrosti, láska k filozofii.

Ako vzniká filozofia [upraviť]

Filozofia nepredpokladá určitý vedecký spôsob skúsenosti. Vychádza z predvedeckého, každodenného spôsobu skúsenosti, v ktorom je svet odhaľovaný pre naše poznanie, konanie a rozum jazykom bežnej reči.

Filozofovanie je proces kladenia si rozmanitých otázok, ktoré vyplývajú z daného filozofického problému a sprevádza ich údiv a/alebo pochybnosť. Dôležitou súčasťou tohto procesu je i hľadanie odpovedí na otázky. Pri hľadaní odpovedí sa striktne používa rozum.

Východiskom všetkého filozofovania je skúsenosť. Filozof vychádza z dôverne známeho každodenného sveta svojej skúsenosti. Tento svet však stráca samozrejmosť a dôvernú známosť a stáva sa problémom. Hovoríme o vzniku filozofického problému.

Jestvujú dva spôsoby, ako začať filozofovať:

1. údiv - postoj človeka, k niečomu
2. pochybovanie - zamýšľanie sa nad niečim

Podľa Platóna je údiv postoj takého človeka, ktorý skutočne miluje pravdu. Podľa Aristotela ľudia začali filozofovať, aby unikli nevedomosti vo veci, ktorej sa čudovali. Každodenné skúsenostné vedenie sa v údive totiž javí ako nevedomosť. Dôverne známe bytie na svete sa ukazuje náhle ako povrchné a nevlastné. Podľa Sokrata je na začiatku filozofie údiv.

Stratou samozrejmosti sa skúsenostné vedenie spochybňuje. Človek sa snaží podrobiť svoje skúsenostné (empirické) poznanie a každodenný skúsenostný svet kritike a dosiahnuť novej, základnej istoty. Svoju pochybnosť však môže prekonať iba tak, že ju vezme radikálne vážne a privedie ju až do posledného dôsledku.

Predmet filozofie [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Predmet filozofie

Metódy klasickej filozofie [upraviť]

Metóda filozofického uvažovania je osobitným filozofickým problémom. Filozofické metódy klasickej filozofie sú predmetom klasickej výrokovej logiky. Sú nimi tieto:

1. Indukcia

Postup objasňovania od jednotlivého k všeobecnému. Filozofická indukcia je založená na rozumovej skúsenosti bytia, pozitívne vedecká indukcia na mnohosti prípadov, v ktorých sa za rovnakých podmienok opakuje ten istý jav, opierajúc sa najmä o fenomenologický aspekt zmyslového súcna. Naopak, filozofická indukcia je založená na existenciálnom aspekte zmyslového súcna. Hodnota filozofickej indukcie nie je menšia, ba väčšia než hodnota vedeckej indukcie, pretože filozofická indukcia je základom, ktorý vedeckú indukciu umožňuje.

2. Dedukcia

Postup objasňovania od univerzálnejšieho, všeobecnejšieho pojmu k menej univerzálnemu, od všeobecného k jednotlivému. Ide o vyjasnenie implicitného obsiahnutia menej univerzálneho v pojme univerzálnejšom; časť je prítomná v celku. Vyvodzovanie menej všeobecného alebo jednotlivého zo všeobecnejšieho nie je nič iné ako použitie princípu účasti, ktorý je prenesený z roviny ontologickej do roviny logickej.

3. Abdukcia

Postup objasňovania prípadu z výsledku a pravidla. Uplatňuje sa pri akejkoľvek tvorbe hypotéz. Jej záver je iba pravdepodobný (ako pri indukcii), ale rozširuje poznanie, lebo v myslení vytvára nové ideje a umožňuje tak vznik nových vedeckých koncepcií.

4. Analýza a syntéza

Analýza a syntéza majú predovšetkým ontologický význam a len potom, ako výsledok, majú aj logický význam. Analýza je predovšetkým postupom objasňovania a vyjadrovania skutočnosti. Všetky úkony ľudskej mysle, okrem postrehu bytia, súd, úsudok, sú prostriedkami analýzy. Cieľom analýzy je previesť syntézu zo stavu počiatočnej nejasnosti do konečného stavu možnej jasnosti a zreteľnosti. Na začiatku a na konci ľudského poznania sa nachádza syntéza. Prepojenie medzi nejasnou počiatočnou syntézou a jasnou konečnou syntézou sprostredkuje analýza vo všetkých svojich aspektoch.

V špeciálnych vedeckých disciplínách hraničiacich s filozofiou sa rozvíjajú uvažovania o princípoch tej-ktorej vedy. V priebehu dejín vznikli tak nové metódy neklasickej logiky resp. neklasickej (neantickej) filozofie (fenomenologická, transcendentálna a pod.) Hovoríme o metodológii neklasickej logiky. Pri dôslednom citačnom postupe by sme abdukciu nemali uvádzať ako klasickú metódu,lebo sa považuje za Peiercov objav(1839 - 1914), ale tak prilieha k indukcii a dedukcii, že takýto postup objasňovania sa pravdepodobne, bez pomenovania, používal už v antike.

Rozdelenie filozofie [upraviť]

Dôsledné systematické rozdelenie filozofie by samo bolo filozofickým problémom a predpokladalo by vopred definovať systém filozofie: účelové a sprievodné funkcie, prvky a väzby medzi nimi, meniace sa v časopriestore. Nasledujúci prehľad nie je teda precízne systémový, ale môže byť užitočný, lebo je to celkom bežné rozčleňovanie filozofie do základných disciplín.

1. Teoretická filozofia

• Ontológia (náuka o súcne ako súcne)
• Prírodná filozofia (filozofická náuka o prírode rozdielna od empirických prírodných vied)
• Antropológia (filozofická náuka o človeku)
• Filozofická teológia (filozofická náuka o Bohu rozdielna od teológie zjavenia)
• Sociálna filozofia (filozofia spoločnosti, politiky, práva a hospodárstva)
• Teória poznania (= epistemológia, noetika, gnozeológia; filozofická náuka o poznaní; zvláštny význam tu má transcendentálna epistemológia a hermeneutická filozofia, ktorá je teóriou porozumenia)
• Logika (teória formálnej správnosti myslenia, eventuálne hovorenia)
• Semiotika (teória jazykových znakov, ich syntaxu, významov a ich užívania)
• Teória vedy (teórie metód špeciálnych vied)
• Axiológia (všeobecná teória hodnôt a hodnotenia)

2. Praktická filozofia

• Etika (náuka o morálne relevantnom konaní a jeho normách)
• Poietika (náuka o tvorivej činnosti; patrí sem i estetika ako filozofia umenia)

3. Špeciálne vedy hraničiace s filozofiou

(fyzikálna filozofia, filozofia sociológie, dejiny filozofie, ekonomické myslenie, filozofia kvality a podobne)