Sokrates

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

 

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sokrates

Západná filozofia Staroveká filozofia
Meno	Sokrates (Σωκράτης)
Narodenie	469 pred Kr./470 pred Kr.
Úmrtie	399 pred Kr.
Oblasť záujmu	teória poznania, etika
Význačné myšlienky	sokratova metóda
Ovplyvnil[rozbaľ] Platón, Aristoteles, Aristippos z Kyrény, Antisténes z Atén Západná filozofia

Sokrates (starogr. Σωκράτης Sōkrátēs * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Sokrates bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli - i keď nepriamo - aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol "ξέρω, ότι δεν ξέρω τίποτα" (xéro, óti den xéro típota, viem že nič neviem). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, kto zastáva princíp rozumovej argumentácie.

Obsah [skryť] 1 Názory na Sokrata 1.1 Sokrates a kresťanstvo 2 Pozri aj 3 Iné projekty 4 Externé odkazy

Názory na Sokrata [upraviť]

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.[1]

Sokrates a kresťanstvo [upraviť]

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bola mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150-160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kr..

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Sokrates

„Poznaj seba samého“ - toto bolo hlavným bodom Sokratovej filozofie. Sokrates hlásal, že poznanie je cnosť a človek môže byť dobrý iba keď pozná sám seba.

Sokrates žil v Aténach v rokoch 470-399 p. n. l. Trávil veľmi veľa svojho času v Agore (trhovisko), kde učil a debatoval s kýmkoľvek a o čomkoľvek. Veľmi rád vstupoval do rozhovorov, pričom svojich partnerov neraz priviedol do rozpakov, ba až znemožnil. Aj keď súhlasil so základnou sofistickou domnienkou, že človek je mierou všetkých vecí, cítil, že by človek nemal používať svoje vedomosti k získaniu bohatstva alebo sily. Jeho hlavným argumentom bolo v podstate to, že väčšina ľudí – vrátane jeho – nič nevie. V tomto smere je známy jeho výrok „Viem, že nič neviem“. Jeho metóda nútenia ľudí zanechať svoje staré domnienky ho urobila jedným z najlepších svetových učiteľov. Bohužiaľ, toto bolo aj to, čo ho priviedlo k poprave.

Sokratova metóda učenia je známa aj ako „Delfská metóda“. Touto metódou mohol Sokrates pomôcť nájsť odpoveď počas debaty. Jedným z príkladov je aj nasledovný rozhovor. Sokrates sa najprv spýta otázku, a potom sa doslova háda s partnerom, až pokým ten nezavrhne starú odpoveď a spolu nesformulujú novú odpoveď na otázku. Najlepšou časťou tejto stratégie je to, že sa Sokrates zriekne všetkých vedomostí, ktoré mal o konkrétnom subjekte. Toto dáva človeku šancu skutočne porozmýšľať o odpovedi.

„Čo je to odvaha?“ spýtal sa náhodou vojaka.
„Odvaha je udržať si pozíciu, keď sa veci zostrujú.“
„Ale keď stratégia vyžaduje odchod?“
„V tom prípade si pozíciu neudržíte – to by bolo slabé.“
„Potom súhlasíte, že odvaha nie je ani udržanie si pozície ani ústup.“
„Myslím, že áno. Neviem.“
„Ja taktiež neviem. Možno to môže byť iba používanie hlavy. Čo na to hovoríte?“
„Áno, to je to. Používanie hlavy, to je ono.“
„Potom môžme povedať, aspoň hypoteticky, že odvaha je prítomnosť mysle – rozumné rozhodnutie v čase stresu ?
„Áno.“

Sokratická metóda aj dnes stále používa v niektorých oblastiach. Piloti sa trénujú touto metódou. Tento typ tréningu zahrňuje niekoľko sérií testov a prehľadov výsledkov.

Hoci bol Sokrates veľmi obdivovaný ako skvelý učiteľ a rečník, musel znášať posmešky za svoje politické názory. Sokrates bol hlboko pobožným človekom a patriotom, ale stále nesúhlasil s mnohými politikmi Aténskej vlády a spoločnosti. Mal už aj nasledovníkov, ako Platóna a Xenofónta a jeho kolegovia sa cítili ohrozený osobou s toľkým vplyvom. V r. 399 p. n. l.

bol obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže.

Sokrates bol súdený v Aténskom senáte. V porote bolo 501 mužov a bol 60 hlasmi odsúdený z bezbožstva. Sokrates nedovolil jeho rodine a priateľom aby prišli a prosili o jeho život. Namiesto toho sa pokúsil presvedčiť súd o svojej nevine. Tvrdil, že si nezaslúži smrť alebo vyhostenie, pretože neurobil nič zlé. Toto nahnevalo súd tak veľmi, že viac ako 80 hlasov bolo sa zmenilo v prospech rozsudku. Sokrates bol odsúdený na smrť vypitím veľmi silného jedu. Zaujímavým faktom o tejto metóde popravy je to, že bola zakázaná okrem prípadov zlodejstva, únosu a krádeže v chráme.

Dnešní kritici Sokrata tvrdia, že nebol guruom filozofie a vzdelania za ktorého ho mnohí považovali. Ich hlavným tvrdením je, že si protirečil, keď sa považoval za patriota a pritom zhadzoval Aténske právo. Treba si však zapamätať, že Sokrates bol príkladom toho, že človek môže nesúhlasiť so zákonom aj bez jeho porušovania. Jeho hlavná ilustrácia tohto pohľadu bola jeho samovraždou. Odmietol pomoc svojich priateľov, keď sa snažili pomôcť utiecť mu z väzenia. Namiesto toho dobrovoľne prijal rozsudok hoci sa cítil úplne nevinný.

 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

ÚVOD:
Písal sa rok 470 p.n.l., keď sa v Aténach narodil otec filozofie Sokrates. Mal tú česť, že pôsobil v časoch najväčšieho spoločenského a kultúrneho rozmachu v zlatom veku, ktorý vrcholil za vlády Perikla (443 - 429 p.n.l.). Sokrates prežil aj pád Atén, vládu 30-tich tyranov a aj znovuobnovenie demokracie. Neprežil ale Tartaros, rovnováha sveta bola už dávno narušená a tak Sokrates zomiera, odsúdený na smrť, v kruhu svojich blízkych v roku 339 p.n.l.

SPOLOČENSKÁ SITUÁCIA:
Profil Atén sa prejavuje hlavne povestnou Aténskou demokraciou, ktorá smerovala k politickej slobode (elentheria), pričom sa zdôrazňovala hlavne ľudská sloboda, sloboda občana Atén. Postupom času sa Atény stávajú centrom a útočiskom celej Attiky.
Sústreďoval sa tu všetok spoločenský život. Atény sa stávajú duchovným centrom, ako aj centrum vzdelanosti. Vznikali a otvárali sa nové školy, vzniklo aténske divadlo a prekvitali rozhovory na trhu, na Agore. Celé Grécko tvoril systém malých mestských štátov (polis). Tieto boli spravované vládnucou vrstvou. V demokratických mestách ako boli Atény, mal významné právomoci občan Atén.

Demokraticky zvolenými zástupcami ľudu (úradníkmi), zvolenými ľudovým zhromaždením sa občan Atén podieľal na Aténskom dianí. Atény na čele s Periklom a ďalšími vodcami museli čeliť mnohým nepriateľom. Grécke mestské štáty, ktoré najviac ohrozovala Perzská expanzia (západné pobrežie Malej Ázie, ostrovy v Egejskom mori), vytvorili pod vedením Atén délsky námorný spolok. Jeho sídlom bola pokladnica na ostrove Délos. Po podpísaní tzv. Kalliovho mieru s Peržanmi bol opakovane volený z 10-tich stratégov Perikles.

Po jeho nástupe začína "zlatý vek" Atén. Perikles rozširoval práva ľudu a zaslúžil sa o nebývaný kultúrny rozmach. Výstavba Aténskej Akropoly, (hlavný architekt partenónu- Feidias 447 p.n.l.) ako aj rekonštrukčno-adaptačné práce financoval Perikles z délskej spolkovej pokladnice. Politické napätie medzi Spartou, peloponézskym spolkom a Aténami vyvrcholilo v ozbrojené konflikty tzv. peloponézske vojny. K tomu všetkému, zachvátil Atény roku 429 p.n.l. mor. Zomiera aj Perikles. Prebiehala druhá fáza peloponézskych vojen, tzv. Dekelejská vojna. Sparťania systematicky útočia na Atény z pohraničnej pevnosti Dekeleie. Vyhladovaní Aténčania napokon kapitulovali. Nastáva vláda tzv. tridsiatich tyranov. V roku 403 p.n.l. bola zvrhnutá oligarchická vláda a obnovená demokratická vláda.

FILOZOFIA V GRÉCKU:
Vznikla v orientácii na prírodu. Má pozitívny vzťah k prírode tzv.Grécky naturalizmus. V 5.storočí p.n.l. nastáva "antropologický obrat", do pozornosti vstupuje človek . Vznikajú mestské snemy, kde dominuje rétorika (rečnícke umenie). Začína sa formovať Sofizmus - z gréckeho slova sofos - múdrosť, sofisti -"učitelia múdrosti" - učený alebo veci znalý človek. (Protagoras 487 - 420 p.n.l. najvýznamnejší predstaviteľ sofizmu).Sofisti hlásali subjektívne pravdy o neobjektívnom poznaní sveta, čím vyvolávali mnohé polemiky. Precestovali veľa krajín, kde videli rôzne typy vlády. V Aténskej spoločnosti vyvolávali prudké diskusie, keď hlásali a poukazovali na to, že neexistujú žiadne absolútne normy pre to, čo je správne a čo nie. Sofista sa začína chápať ako "zdanlivý mudrc", ako ho neskôr nazval Platón. Sofisti vzdelávali každého, kto chcel urobiť rýchlo kariéru ako rečník. Vyučovanie sa stalo ich obživou. Naopak, Sokrates sa pokúsil ukázať že isté pranormy sú absolútne a všeobecne platné. Odhaľoval ich za pomoci svojho daimonionu a sofrosyné. Otvorene ich hlásal na Agore, stáva sa pôrodnou babou pri zrode pravdy, poznania pri reanimácii duše.

ŽIVOTOPIS SOKRATESA:
Azda najzáhadnejšou osobnosťou v histórii celej filozofie je Sokrates 470 - 339 p.n.l. Vieme, že sa narodil v Aténach matke Fainarete, ktorá bola pôrodná baba a otcovi Sofroniskovy, ktorý bol sochár. Matka privádzala na svet nový život a otec vkladal život do hmoty.
Podľa legiend prišiel Sokrates na svet nie s plačom, ale so smiechom. Bol to práve deň narodenia bohyne Artemidy a boha Apolóna, s čím súviseli veľké oslavy a k tomu všetkému Kimón, Aténsky vodca, práve dnes porazil Peržanov. Sokrates sa začal uberať v otcových šľapajach, dokonca bol Feidiasom poverený sochárčiť na Akropole.

Po vojenskom povinnom výcviku a nešťastnej láske Sokrates končí so sochárskym umením.
Od formy prechádza k obsahu. Rozhovory s ľuďmi, s Aténčanmi na ulici, na trhu, vo vznešených záhradách, na štadiónoch, ako sám Sokrates hovoril, že od stromov na dedinách a lesoch sa moc nenaučíme. Celý svoj život strávil medzi ľuďmi. So svojím remeslom, rétorickej pôrodnej baby si získal veľký obdiv a úctu, ale aj opovrhovanie a strach. Sokrates mal dobrého učiteľa Anaxagorasa, ktorého vyhnali pre jeho prevratné názory, napríklad hlásal, že slnko je ohnivá guľa. Sokrates navštevoval knižnice, debatoval so vzdelanými a múdrymi ľuďmi, ale verejne prehlasoval, "viem, že nič neviem". Žil skromným životom, a odmietal akúkoľvek formu platenia za učenie, rady, rozhovory. Za ženu si vzal bájnu Xantipu, ktorej povaha, nebola až taká bájna. Jednoducho, Sokrates bol tajomný človek, ktorého všade kam vstúpil sprevádzala múdrosť a sofrosyné. O jeho živote sa najviac dozvedáme od jeho žiaka Platóna (427 - 347 p.n.l.) vo forme písomných rozhovorov, kde využíva Sokrata ako nástroj svojho vyjadrovania. Samotný Sokrates nenapísal ani len čiarku.

Veď akoby to popri tom všetkom stíhal? Nevyhnutnosť dialógu, kde sa to pri ostrej výmene názorov všetko križuje a štiepi. Zapisovali iní, žiaci, priatelia. Sokrates svojo cestou k poznaniu privádza aj súperov a nepriateľov k poznaniu. Chcú sa ho zbaviť, ale ako? Najlepšie bude verejný proces, kde naňho zaútočia sofistický rečníci. Sokrates už v minulosti dostal zákaz učiť a rečniť na verejnosti. To ale nestačilo, najlepšie by bolo vyhnanstvo. Na súde je vznesená obžaloba za zavádzanie nových bohov a za kazenie mládeže. Sokratova obhajoba bola tak radikálna a ostrá, ako aj návrh trestu, na ktorý má právo, keďže bol nadpolovičnou väčšinou zvolený za vinného. Sokrates žiadal pokojný penzijný život , platený mestom za jeho skutky. Na to sa nedalo ani len pomyslieť oproti pôvodnému trestu smrti.
Zmysel bol v tom, že svedomie, poznanie, pravdu, povýšil nad vlastný život. Ubezpečoval sa, že koná pre blaho štátu, napriek tomu bol odsúdený na smrť. Mohol požiadať o milosť, alebo opustiť Atény, ale to by už nebol on. V prítomnosti svojich najbližších vypil krčah vína s bolehlavom a klesol na zem.
Už veľmi skoro po jeho smrti začal byť považovaný za zakladateľa nových filozofických smerov, hlavne aj vďaka Platónovi, v ktorom žila idea Sokrata ďalej.

SOKRATESOVA CESTA ZA PRAVDOU:
Základ Sokratovho učenia bol v dialógu (besedy, rozhovory),ktoré nemôže nič nahradiť, ani písané slovo. Každá komunikácia je nová originálna je to premiéra.
Cieľmi dialógu sa stávajú:
1, Donútiť danú osobu odkryť jej znalosti a neznalosti.
2, Preskúmať a využiť jeho odpovede.
3, Odkrývanie vnútra besedníka.
Samotné umenie spočíva v správne položenej otázke. Pre Sokratesa ako aj pre jeho spolubesedníkov bol každý rozhovor priam pôrodom, ako Sokratova matka Fainarete.(Maieutická metóda).

Sokratesova cesta za pravdou= múdrosť vhodne klásť otázky na jej objasnenie.
Skúmanie rôznych etických problémov sa stalo jeho povinnosťou, kde na rozdiel od sofistiky sa snaží nájsť stále platné pranormy.
Dôležitú úlohu pritom zohrala dialektika, metóda, kde na rozdiel od sofistickej dialektiky (Eristika-je umením viesť spor) je cieľom kladenie otázok a získavanie odpovedí prirodzenou cestou a za pomoci logiky.
Uvádzaním príkladov podáva Sokrates návod, snaží sa dokazovať a takto skúmaný jav vymedziť.(metóda komparácie a indukcie)
Ďalej je to nahromadenie príkladov a určovaním zhody a rozdielu medzi nimi vo vzťahu k skúmanému pojmu .Popri induktívnych spôsoboch využíval Sokrates aj analógiu a hlavne logický sled, teóriu akcie a reakcie. Súčasťou cesty za pravdou bolo aj vytvorenie hypotézy. Hypotézy na ktorú si odpovedá sám tázateľ. Pravdu a konečné definovanie pojmu treba nájsť v sebe samom. Nemôžem nespomenúť tzv. heuristickú metódu. Je to vlastne ohúrenie besedníka tým, že sám príde na to aká je vlastne pravda je a uvedomí si že doteraz žil v sebaklame.

SOKRATOVSKÁ IRÓNIA:
Pre Sokrata sa stáva irónia dôležitým nástrojom, nepožíva ju na zosmiešnenie a potupenie, ale ako motivačnú, hnaciu silu za pravdou...
Zaoberá sa dušou a prejavuje sa v optimistickej forme. "VIEM, ŽE NIČ NEVIEM". Viem všetko- irónia, všetko sa nedá vedieť. Sokratova irónia núti skúmať vždy a znova, pobáda na ceste za hľadaním pravdy, kde je dôležité, aby kontrast vynikol a spravil protivníka nevedomým.
Sokrates sa ponižuje, a sám sa prezentuje ako nevedomý. V túžbe po poznaní sa neobracia do seba , ale komparuje svoje myšlienky s inými. Irónia sa stáva motívom, zušľachťuje a trestá.
Sokratesova irónia podnecuje ku kritickému tvorivému mysleniu. Núti hľadať chyby v samom sebe...

VÝZNAM SOKRATESA PRE DNEŠOK:
Sokrates pochopil zmysel poznania a rozhodol sa medzi životom a smrťou, to čo učil "dobro", dokázal aj na konci života. Jeho smrť je porážkou Aténskeho systému.
Začínal najskôr od seba, starostlivosťou o dušu. Hľadal pravdu, zmysel života, hľadal jednotu v celku, stále pulzujúcom, nemennosť v premenlivom, hľadal pranormy vo večnom chaose. Hľadal to podstatné v mravnosti. Za toto všetko mu patrí veľký prínos vo vývoji filozofického myslenia. Sokrates sa nám javí ako predstaviteľ etického intelektualizmu. Hlásal, že nevedomosť je prítomná všade tam, kde človek konal nesprávne a naopak vedomosť je cieľom k poznaniu dobra. Ak človek pozná ako konať dobro, nemôže konať zlo.

Ako 1. poukázal na neobmedzenosť ľudského vedomia, ktorého hranice sa rozširujú práve tak, ako aj vedomie človeka od narodenia po smrť. A keď si toto vedomie človeka uvedomí, človek má šancu nájsť pravý zmysel svojho života.
Sokrates síce nevytvoril nejaký ucelený filozofický systém, no napriek tomu sa stáva objektom skúmania ešte aj dnes. Jeho vnútorná energia je silou pre celé ľudstvo. Silou, ktorá žene dopredu k odhaleniu nášho tieňa, našej formy, ako základnej výbavy na cestu hľadania pravdy.

Zdroje: HANS J.S.: Malé dějiny filozofie, IV.Praha:Zvon, 1992, ISBN 80-7113-115-6, KUJAL,B. a kol.:Pedagogický slovník 1.díl.Praha:SPN,1965, KUJAL,B. a kol.:Pedagogický slovník 2.díl.Praha:SPN,1967, PLATÓN: Sokratova obhajoba 1.vyd. Praha,1971, REBLE,A.: Dejiny pedagogiky.Bratislava:SPN,1993.ISBN 80-08-02011-3, SROGOŇ,T.a kol.: Dejiny školstva a pedagogiky.1.vyd.Bratislava:SPN, 1980.392s., ŠTEFKO, M.: Predsokratovci a Platón-anatológia z diel filozofov, Bratislava, IRIS, 1998, ISBN 80-88778-50-6

 pripomienky:
Sokrates ako otec filozofie??? - to určite nie, chcel si napisať prvy predstaviteľ klasickej greckej filozofie, nie?
Neprežil Tartaros??? - čo je to za hluposť? Tartaros je najhlbšia časť Podsvetia Hádu - kde večne trpia duše "hriešnikov" napr. Tantalos, Sizyfos, Danaove dcéry, Ixion, Titáni a i. Kebyže mysliš kam sa dostala Sokratova duša po smrti, určite nie tam.
Rovnováha sveta bola narušená?

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

..Niekto žije ,aby jedol,ja však jem,aby som žil..

"Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť sám sebou."

 Čím menej človek potrebuje, tým je bližšie k Bohu.

Iní ľudia žijú, aby jedli, ja však jem, aby som žil.
 

Láska rodí vždy len lásku.

Nie je choroba milovať, ale nemilovať

Radosť nemusíme čerpať z iných, ale zo seba.
 

Viem, že nič neviem.

Život bez skúšok nestojí za žitie.

 Vzdialenost nezabrani priatelstvu.moze len obmedzit jeho vykonnost.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Sokrates

Z Wikicitátov

 

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sokrates

Grécky filozof
Narodenie	cca 4. jún 470 pred Kr. Grécko
Úmrtie	7. máj 399 pred Kr. Grécko

Sokrates (* 470 pred Kr. – † 399 pred Kr.) bol grécky filozof.

Obsah [skryť] 1 Potvrdené výroky 2 Prisudzované výroky 3 Povedali o 4 Referencie 5 Iné projekty

[upraviť] Potvrdené výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, čas a miesto, kde to autor povedal:

[upraviť] Prisudzované výroky

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov, ktorých autorstvo je prisudzované dotyčnej osobe:

• Drž sa práce, na ktorú stačíš, a nepúšťaj sa do takej, ktorá prevyšuje tvoje sily a schopnosti.^[1]

• Chcem od žiaka viac, ako peniaze. Chcem, aby žil tak, ako ho učím.

• Koľko je vecí, ktoré nepotrebujeme.
• Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou.
• Kto sa vie zbaviť prebytočného, je najbližšie k bohom.

• Najpriamejšia cesta k sláve je tá, keď sa človek snaží byť naozaj taký, za akého chce byť pokladaný.^[2]
• Nie je choroba milovať, ale nemilovať.

• Radosť musíme čerpať zo seba nie z iných.

• Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.

• To, čo chceme povedať, by malo prejsť tromi bránami: bránou pravdy, bránou dobroty, bránou úžitku. Ak to, čo chceš povedať, nie je pravdivé, dobré ani užitočné, potom je lepšie nechať si to iba pre seba.

Podobné: * Pri prvej bráne sa spýtajme: "Sú moje slová pravdivé?" Ak áno, dovoľme im prejsť; ak nie, vráťme ich späť. Pri druhej bráne sa spýtajme: "Sú potrebné?" A napokon pri poslednej bráne sa spýtajme: "Sú láskavé?" (Eknath Easwaran)

• Viem, že nič neviem.
  • Scio me nihil scire. (la)

[upraviť] Povedali o

Táto sekcia obsahuje zoznam citátov o dotyčnej osobe od iných ľudí:

[upraviť] Referencie

Táto sekcia obsahuje zoznam literatúry, v ktorej sa daný citát tiež vyskytol:

1. ↑ Zostavovateľ: LENČOVÁ, Žofia.: Perly antiky. Ostrava: Knižní expres, 1997, s. 45. ISBN 80-902272-7-9
2. ↑ Zostavovateľ: LENČOVÁ, Žofia.: Perly antiky. Ostrava: Knižní expres, 1997, s. 16. ISBN 80-902272-7-9