Darvinizmus

Darvinizmus (staré písanie darwinizmus) je odvetvie biológie, ktoré študuje zákonitosti historického vývoja organizmov, nazváné podľa Darwina. Princípy darvinizmu sú:

• 1. organizmy v prírode sa vplyvom vonkajšieho prostredia menia (variabilita);
• 2. niektoré organizmy v danom prostredí obstoja lepšie ako iné (prírodný výber)
• 3. vlastnosti, ktoré indivíduum získalo v ontogenéze, sa prenášajú na potomstvo (dedičnosť získaných vlastností).

Charles Robert Darwin

Charles Robert Darwin (* 12. február 1809 – † 19. apríl 1882) bol britský prírodovedec, ktorý sa zapísal do dejín ako pôvodca teórie evolúcie prirodzeným výberom.

Darwinov záujem o prírodovedu sa rozvinul, keď študoval najprv medicínu (nedokončil) a neskôr teológiu na univerzite v Cambridge.^[1] Päť rokov na lodi Beagle (1831 - 1836)^[1] a jeho popis tejto cesty z neho urobilo známeho geológa a populárneho autora. Vlastné biologické pozorovania ho inšpirovali k štúdiu transmutácie druhov (premena jedného druhu na iný) a tak v roku 1838 rozvinul svoju teóriu prirodzeného výberu. Keďže si plne uvedomoval, že reakcie na tak „kacírsku“ myšlienku budú mimoriadne negatívne, zveril sa so svojou prácou iba najbližším spolupracovníkom, a ďalej pracoval na zhromažďovaní dôkazov na podporu svojej teórie. No v roku 1858 ho informácia, že Alfred Russel Wallace vypracoval podobnú teóriu, prinútila svoje myšlienky predčasne zverejniť.

Jeho kniha, ktorá vyšla 24. novembra 1859^[1] O pôvode druhov (orig.názov: „On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or The Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life“) a ktorá vyvolala debaty na celom svete, dokazovala, že evolúcia zo spoločného predka je základným vedeckým vysvetlením pestrosti prírody. Stal sa členom Kráľovskej spoločnosti; pokračoval vo svojich výskumoch a napísal sériu kníh o rastlinách a zvieratách, kde zahrnul už aj človeka - predovšetkým The Descent of Man and Selection in Relation to Sex (Pôvod človeka a pohlavný výber, 1871) a The Expression of the Emotions in Man and Animals (Prejavy emócií u človeka a zvierat, 1872). Jeho posledná kniha bola Tvorba rastlinnej vrstvy zeme činnosťou dážďoviek a pozorovanie ich života (1881).

Hlbokým prejavom uznania Charlesovi Darwinovi je i miesto jeho hrobu: je pochovaný vo Westminsterskom opátstve, blízko Johna Herschela a Isaaca Newtona.

Biografia [upraviť]

Mladosť [upraviť]

Charles Darwin ako sedemročný v roku 1816.

Charles Darwin sa narodil v Shrewsbury, Shropshire v Anglicku 12. februára 1809 v rodinnom sídle Mount House. Bol piatym zo šiestich detí Roberta a Susannah Darwinových, a vnukom Erazma Darwina z otcovej, a Josiaha Wegwooda z matkinej strany. Obidve rodiny patrili medzi prominentov, ktorí sponzorovali Unitariánsku cirkev.

Jeho matka zomrela, keď mal iba osem rokov. O rok neskôr nastúpil na školu v Shrewsbury. Po jej dokončení šiel Darwin v roku 1825 na Univerzitu v Edinburghu študovať medicínu.

V Edinburghu ho k zanedbávaniu medicínskych štúdií viedlo znechutenie z hodín anatómie profesora Alexandra Munroa III a jeho odpor k brutalite chirurgie, ale v druhom ročníku sa stal aktívnym v Student societies for naturalists. V Pilíniovej spoločnosti sa stal horlivým študentom Roberta Edmunda Granta, po ňom získal nadšenie pre teórie Jeana-Baptistu Lamarcka a Charlesovho starého otca Erazma o evolúcii pomocou získaných znakov. Pridal sa ku Grantovi ako priekopníkovi výskumu životného cyklu morských zvierat na pobrežiach Firth of Forth, kde Grant našiel dôkazy homológie, radikálnej teórie, že všetky zvieratá majú podobné orgány odlišujúce sa iba zložitosťou. V marci 1827 Darwin prezentoval Pilíniovej spoločnosti svoj objav, že čierne spóry, ktoré sa v priebehu histórie často vyskytovali, boli vajíčkami pijavice. Darwin tiež navštevoval kurz prírodnej histórie Roberta Jamesona, kde sa učil o stratigrafickej geológii a dostal sa k asistencii pri zbierkach Múzea Edinburghskej univerzity, vtedy jedného z najväčších v Európe. V Wernerian Natural History Association Roberta Jamesona Charles videl ako John James Audubon demonštruje svoj spôsob použitia drôtov na pridržanie vtákov, aby ich mohol kresliť v prirodzených polohách.

Jeho otec - nešťastný, že jeho mladší syn nemá záujem o lekárske povolanie - ho v roku 1827 prihlásil na Christ's College, Cambridge na Artium Baccalaurens, aby sa stal kresťanským duchovným. Bol to rozumný krok v dobe, kedy život anglikánskeho kňaza poskytoval pohodlný príjem a mnohí anglickí prírodovedci boli duchovnými a objavovanie zázračných Božích stvorení považovali za svoju povinnosť.

V Cambridge Darwin preferoval jazdectvo a streľbu pred štúdiom, a spolu so svojím bratancom Williamom Darwinom Foxom sa ponorili do vtedajšieho šialenstva - (súťažného) zbierania chrobákov. Fox ho predstavil reverendovi Johnovi Stevensovi Henslowovi, profesorovi botaniky, ktorý mu mohol poradiť pri ich zbieraní. Charles sa následne zapísal na Henslowov kurz prírodnej histórie. Henslowove stretnutia navštevovalo 78 ľudí vrátane reverenda Williama Whewella a Charles sa stal obľúbeným žiakom, známym ako „ten, čo kráča s Henslowom“. Keď začali hroziť skúšky, Charles sa zameral na štúdium a obzvlášť ho nadchli texty od Paleyho, ktoré obsahovali argument Božského zámeru v prírode. Od Henslowa dostal doučovanie v matematike a teológii a v skúškach v januári 1831 zažiaril v teológii a prehrýzol sa klasikou - matematikou a fyzikou - čím skončil ako desiaty zo 178 absolventov.

Hoci získal titul, požiadavky na ubytovanie držali Darwina v Cambridgi do júna a podľa Henslowovho príkladu sa neponáhľal vstúpiť do svätého rádu. Inšpirovaný Osobným rozprávaním Alexandra von Humboldta chcel študovať prírodnú históriu v trópoch a po promócii plánoval navštíviť so spolužiakmi Madeiru. Keďže poznal potrebu geologických vedomostí, Henslow predstavil Charlesa geológovi, reverendovi Adamovi Sedgwickovi a Darwin začal navštevovať jeho kurz. Počas leta s ním pracoval na mapovaní Walesu.

Keď Darwin robil vlastný prieskum vrstiev vo Walese, dostal správu, že spoločník, s ktorým zamýšľal cestovať, zomrel. To prekazilo jeho plány navštíviť Madeiru, ale po návrate domov dostal druhý list. Henslow ho doporučil na miesto sprievodcu Roberta FitzRoya, kapitána HMS Beagle, ktorý odchádzal v decembri na dvojročnú expedíciu. Na nej chcel zmapovať pobrežie Južnej Ameriky, čo bola pre Darwina ako naturalistu veľká príležitosť. Jeho otec mal voči ceste námietky, myslel si, že je to strata času, ale Josiah Wedgwood ho nakoniec presvedčil, aby syna pustil i zaplatil za výpravu, ktorá sa nakoniec pretiahla na päť rokov.

Cesta na Beagle [upraviť]

Darwinova práca počas expedície Beagle mu umožnila študovať v prvom rade geológiu, fosílie a množstvo živých organizmov, ako aj stretnúť sa s domorodými obyvateľmi. Metodicky zbieral veľké množstvo exemplárov, z ktorých mnohé veda dovtedy nepoznala. To mu zabezpečilo reputáciu naturalistu a postavenie jedného z predchodcov ekológie. Detailné poznámky získané počas cesty tvorili základ jeho neskoršej práce a poskytovali aj sociálny, politický a antropologický pohľad na oblasti, ktoré navštívil.

Po prečítaní Princípov geológie od Charlesa Lyella, Darwin napísal domov, že „videl formovanie hornín akoby očami Lyella“. Stupňovité pláne lastúrnikov a mušlí v Patagónii považoval za vyzdvihnuté pláže. V Čile zažil zemetrasenie, ktoré zdvihlo zem, potom vysoko v Andách videl morské mušle. Teoretizoval, že koralové atoly sa tvorili na potápajúcich sa vulkanických horách, čo bolo neskôr potvrdené prieskumom na Kokosových ostrovoch.

Traja domorodí misionári, ktorí s Darwinom odišli do Európy, sa za dva roky pobytu "scivilizovali". Napriek tomu považoval ich druhov v Ohňovej zemi za divochov. Keď ich znova po roku navštívil, zistil, že misionári sa vrátili späť k pôvodnému spôsobu života a nechceli sa vrátiť späť do Európy. Táto skúsenosť, jeho odpor k otroctvu, ktoré videl všade v Južnej Amerike, a iné problémy (napríklad vplyv Európskeho osídlenia na domorodé obyvateľstvo na Novom Zélande a v Austrálii), ho presvedčili o tom, že neexistuje žiadne morálne ospravedlnenie zlého zaobchádzania s inými, založeného na ponímaní rasy. Bol presvedčený, že ľudskosť nie je až tak neprítomná u zvierat, ako tomu verili jeho kňazskí priatelia.

Počas plavby postihla Darwina morská choroba. V októbri 1833 dostal v Argentíne horúčku a v júli 1834, počas návratu z Ánd do Valparaísa, ochorel a strávil mesiac na lôžku. Od roku 1834 opakovane trpel bolesťami žalúdka, zvracaním, vysokými horúčkami, búšením srdca, triaškami a inými symptómami. Tieto príznaky ho postihli hlavne v čase, keď bol vystavený stresu. Počas Darwinovho života boli príčiny jeho choroby neznáme a pokusy o liečbu neboli úspešné. Nedávne výskumy podnietili hypotézu, že trpel Chagasovou chorobou, spôsobenou uštipnutím hmyzu z Južnej Ameriky. Iné možné príčiny zahŕňajú psychobiologické problémy a Ménièrerovú chorobu.

Objavil fosílie gigantických juhoamerických druhov Megatherium a Armadillo vo vrstvách, ktoré nevykazovali známky katastrofy či zmeny klímy, a neskôr zistil, že tieto boli príbuzné tvorom ešte stále žijúcim v tejto oblasti. Všimol si, že napríklad argentínsky vták nandu na rozličných ostrovoch Galapág tvorí odlišné druhy v blízkych teritóriách. Po návrate zistil, že sa to týka aj galapágskych korytnačiek a piniek. Austrálski vačnatci a platypus ho viedli k úvahám, či by „neveriaci mohol zvolať 'Tu iste pracovali dvaja odlišní Stvoritelia!'“. V prvom vydaní knihy Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle hľadel na rozdelenie druhov v svetle myšlienok Charlesa Lyella o „centrách stvorenia“, ale v neskorších vydaniach naznačil, že použije faunu galapágskych ostrovov ako dôkaz evolúcie: "človek by si mohol ľahko predstaviť, že z pôvodného vtáctva tohto polostrova bol jeden druh odobratý a modifikovaný."

Návrat k sláve a vede, pôvod teórie [upraviť]

Kým bol Darwin stále na cestách, profesor Henslow starostlivo pestoval reputáciu svojho bývalého žiaka tým, že umožňoval vybraným naturalistom prístup k fosílnym exemplárom, a dokonca nechal Darwinove geologické zápisky súkromne vytlačiť pre distribúciu. Keď sa Beagle 2. októbra 1836 vrátil, Darwin bol vyhľadávanou osobnosťou vo vedeckých kruhoch. Navštívil svoj domov v Shrewsbury a jeho otec zobral peniaze z investícií, aby Charlesovi umožnil pokryť náklady. Po konzultácii s Henslowom v Cambridge, ktorý pracoval s rastlinami, Darwin obchádzal Londýnske inštitúcie, aby našiel najlepších naturalistov, ktorí by opísali jeho zbierky v skorých publikáciách. Vedomý si rizík radikalizmu zamietol Charles vtedy kontroverznú ponuku Roberta Edmunda Granta katalogizovať bezstavovce.

Horlivý Charles Lyell sa stretol s Darwinom 29. októbra 1836 a predstavil ho Richardovi Owenovi, sľubnému anatomikovi, ktorý sa zaviazal pracovať na jeho fosílnych kostiach v jeho en:Royal College of Surgeons. Owenove prekvapujúce odhalenia obrovských vyhynutých hlodavcov a leňochodov upevnili Darwinove miesto medzi vedcami. S Lyellovou nadšenou podporou predčítal Darwin 4. januára 1837 svoju prvú publikáciu pred Londýnskou geologickou spoločnosťou, kde ukázal, že Čile a juhoamerická pevnina pomaly stúpajú. V ten istý deň Darwin pred spoločnosťou prezentoval svoje exempláre cicavcov a vtákov. Cicavcov sa schopne ujal George R. Waterhouse a kým sa vtáky zdali skôr nedomyslenými, ich odhad ornitológom Johnom Gouldom prekvapujúco ukázal, že to, čo Darwin považoval za orieškov, drozdov a mierne sa odlišujúcich pinky z Galápag, boli všetko odlišné druhy piniek. Zo zbierok iných, vrátane FitzRoyovej, bol Darwin schopný lokalizovať pinky na jednotlivé ostrovy.

Počas pobytu v Londýne, chodil Darwin so svojím voľnomyšlienkárskym bratom Erazmom, na obedy do spoločnosti, kde stretával inšpirujúcich mysliteľov, ktorí si mysleli, že Boh predurčil život skôr prírodnými zákonmi ako zázračnými výtvormi. Vedecké kruhy boli plné myšlienok o transmutácii druhov, kontroverzne spojených s radikálnym nepokojom. Darwin uprednostňoval rešpektovanie svojich priateľov, aj keď jeho myšlienky prekračovali ich presvedčenie, že prírodná história musí rešpektovať náboženstvo a sociálny poriadok.

17. februára 1837 Lyell použil svoje prezidentské postavenie v Geografickej spoločnosti, aby predstavil Owenove nálezy založené na Darwinovych fosíliách, ktoré indukovali, že vyhynuté druhy boli príbuzné súčasným druhom v rámci rovnakej lokality. Pri rovnakej príležitosti bol Darwin zvolený do snemu spoločnosti. Už predtým ho FitzRoy vyzval, aby prispel svojím Denníkom, založeným na poznámkach z cesty, do časti prírodnej histórie kapitánovho záznamu o ceste Beagle. Tiež sa pustil do písania knihy o juhoamerickej geológii, kým v rovnakom čase špekuloval o transmutácii vo svojom Červenom zápisníku, ktorý začal písať na Beagle.

Iný projekt, ktorý začal, bolo zbieranie expertných správ o svojej zbierke, ktoré publikoval ako viaczväzkové dielo Zoológia výpravy H.M.S. Beagle, a jeho žiadosť o sponzorstvo bola zodpovedaná, keď Henslow použil svoje kontakty s en:Chancellor of the Exchequer Thomas Spring Riceom aby získal finančný grant £1,000. Darwin dokončil písanie svojho Denníka okolo 20. júna, keď kráľ William IV zomrel a začala sa Viktoriánska éra. V strede júla začal písať tajný denník o transmutácii, tzv. Zápisník „B“, kde je na titulnej stránke uvedené Zoönomia. Rozvinul svoju hypotézu, že ak má každý z galapágskych ostrovov vlastný druh korytnačky, každá z nich pochádza z jediného druhu korytnačky a každá sa len prispôsobila životu na jednotlivých ostrovoch rozličným spôsobom.

Pod tlakom organizácie jeho Zoológie a opravovania komentárov k jeho Denníku,ktorého úvod musel byť revidovaný potom, ako sa FitzRoy sťažoval, že bol „udivený úplným vynechaním akejkoľvek zmienky o dôstojníkoch“ a ich pomoci, Darwinovi utrpelo zdravie. 20. septembra utrpel srdcovú arytmiu a na mesiac odišiel na odpočinok na vidiek. V Maer, dome Wedgwoodovcov, sa stretol so svojimi príbuznými. O jeho invalidnú tetu sa starala dovtedy nevydatá Emma, a jeho strýko Jos mu ukázal oblasť, kde sa pod pôdou stratil popol, čo podľa Josa mohlo byť spôsobené aktivitou červov. 1. novembra prišiel Darwin s prejavom o úlohe červov do Geologickej spoločnosti. Vyhol sa preberaniu oficiálnych miest, čo by zabralo drahocenný čas, ale v marci 1838 ho Whewell urobil sekretárom Geologickej spoločnosti.

Choroba prinútila Darwina urobiť si prestávku od namáhavej práce a išiel robiť „geologickú prácu“ do Škótska, strávil 28. jún návštevou Edinburghu, deň korunácie kráľovnej Viktórie v Londýne. V Glen Roy pri slávnom počasí rozlúštil hlavolam „ciest“, ktoré identifikoval ako vyzdvihnuté pláže.

Emma Darwinová, Charlesova manželka

Plne zotavený sa vrátil domov do Shrewsbury a zvažoval svoju kariéru a budúcnosť, pričom si nakreslil zoznam so stĺpcami označenými „Marry“ a „Nie Marry“. Keďže skôr ochorel, šiel 29. júla navštíviť svoju sesternicu Emmu. Napriek radám svojho otca jej začal dvoriť, a povedal jej o svojich myšlienkach ohľadne transmutácie. Jeho myšlienky a práca pokračovali na jeseň v Londýne. Utrpel opakované záchvaty choroby a 11. novembra sa vrátil a dvoril sa Emme. Znova diskutoval o svojich myšlienkach a ona mu následne napísala prosiac ho, aby si prečítal evanjelium sv. Jána „rozlúčkový príhovor nášho Spasiteľa jeho prívržencom“, časť o sledovaní Cesty kde sa tiež nachádza „Ak vo mňa človek neverí...zhorí“. Jeho vrúcna odpoveď zmiernila starosti jej srdca, ale napätie ostalo.

Darwin zvážil Malthusov argument, že ľudská populácia sa nadmieru rozmnoží a bude bojovať o prežitie, vo vzťahu k jeho objavom o druhoch v rámci lokality, skorším výskumom o krížení zvierat a myšlienkam o prírodných „zákonoch harmónie“. Okolo neskorého novembra 1838 prirovnal chovateľov vyberajúcich znaky k Malthusovej Prírode vyberajúcej z „náhodných“ variant tak, aby „každá časť novo získanej štruktúry bola plne funkčná a dokonalá“, čím vymyslel „najkrajšiu časť mojej teórie“ o pôvode druhov.

Obdobie pobytu doma vrcholilo objavom „Macaw Cottage“ na Gower Street v Londýne, a Darwin do nej presťahoval svoje „múzeum“ počas Vianoc. Vykazoval známky stresu a Emma mu napísala urgujúc ho, aby si odpočinul a takmer jasnovidecky poznamenala „Tak už viac nebuď chorý, môj drahý Charley, kým nebudem môcť byť s tebou, aby som sa o teba starala“.

24. januára 1839 bol poctený zvolením za Priateľa Kráľovskej spoločnosti a predstavil svoj dokument o cestách Glen Roy.

Manželstvo a deti [upraviť]

Charles Darwin a jeho syn William v roku 1842.

29. januára 1839 sa Darwin oženil so svojou sesternicou Emmou Wedgwoodovou v Maer s anglikánskou ceremóniou prispôsobenou tak, aby vyhovovala aj en:Unitarianom. Potom, ako najprv žili na Gower Street v Londýne, sa tento pár 17. septembra 1842 presťahoval do en:Down House, v Downe, Kent (ktorý je dnes otvorený verejným návštevám, južne od en:Orpingtonu). Darwinovci mali desať detí, z ktorých tri predčasne zomreli. Mnohé z nich a ich vnukov sa neskôr sami stali významnými (pozri en:Darwin -- Wedgwood family)

• William Erasmus Darwin (27. december 1839-1914)
• Anne Elizabeth Darwinová (2. marec 1841-22. apríl 1851)
• Mary Eleanor Darwinová (23. september 1842-16. október 1842)
• Henrietta Emma "Etty" Darwinová (25. september 1843-1929)
• George Howard Darwin (9.júl 1845-7. december 1912)
• Elizabeth "Bessy" Darwinová (8. júl 1847-1926)
• Francis Darwin (16. august 1848-19. september 1925)
• Leonard Darwin (15. január 1850-26. marec 1943)
• Horace Darwin (13. máj 1851-29. september 1928)
• Charles Waring Darwin (6. december 1856-28. jún 1858)

Rodina, práca a vývin teórie [upraviť]

Charles Robert Darwin v roku 1854, päť rokov pred zverejnením O pôvode druhov.

Darwin sa tak usadil, mal súkromný príjem, bol významným geológom vo vedeckej elite naturalistov s kopou práce, spisujúci svoje objavy a teórie (pozri kapitolu Charles Robert Darwin#Publikované práce dolu) a dozerajúci na viaczväzkovú Zoologiu opisujúcu jeho zbierky. Bol presvedčený svojou teória evolúcie, ale živo presvedčený, že transmutácia bola spojená s radikálnymi demokratickými agitátormi snažiacimi sa spôsobiť spoločenský prevrat a publikácia by ju mohla zruinovať. Podujal sa na rozsiahle experimenty s rastlinami a konzultácie s chovateľmi zvierat, vrátane chovateľov holubov a prasiat, v snahe odhaliť medzery v hypotéze. Pomaly postupoval v dôkladnom výskume až kým nemal dostatok dôkazov, keďže vedel, že po predstavení jeho teórie vybuchne veľká opozícia.

FitzRoyova správa bola nakoniec publikovaná v máji 1839. Darwinov Denník a poznámky bol veľkým úspechom a chválil ho dokonca aj Alexander von Humboldt, jeden z Darwinovych hrdinov a modelov vedeckého priekopníka. Neskôr v tomto roku bol zverejnený bestseller dnes známy ako Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle, čo učinilo Darwina populárnym autorom.

V decembri 1839, ako postupovalo prvé Emmine tehotenstvo, sa Charles cítil zle. Po zvyšok života trpel obdobiami bolesti žalúdka, vracaním, ťažkým podráždením a inými symptómami, ktoré často obmedzili jeho pracovnú dobu na niekoľko minút denne alebo ho nútili prestať pracovať, aby sa zotavil.

Darwin sa pokúšal vysvetliť jeho teóriu blízkym priateľom, ale tí neukazovali veľký záujem a vyzerali byť neschopní pochopiť myšlienku výberu bez nadprirodzeného vyberateľa. V roku 1842, roku, kedy sa rodina presťahovala do Down House, aby unikla pred tlakmi Londýna, Darwin sformuloval krátky „Náčrt“ svojej teórie a do roku 1844 napísal 240-stránkovú „Esej“, ktorá bola rozšírenou verziou jeho raných myšlienok o prirodzenom výbere. Neskôr v tomto roku anonymná publikácia en:Vestiges of the Natural History of Creation navrhovala istý druh „transmutácie“ podobný Lamarckovej evolúcii, kde bola aplikovaná na všetky oblasti ľudského a prírodného sveta. Hoci vzbudila vlnu odmietania, tiež pritiahla množstvo pozornosti.

Darwin dokončil svoju tretiu geologickú knihu v roku 1846 a za pomoci asistencie svojho priateľa, mladého botanika Josepha Daltona Hookera, začal rozsiahle štúdie en:barnacles. V roku 1847 si Hooker prečítal „Essay“ a poslal Darwinovi poznámky s pokojnou kritickou odpoveďou, ktorú potreboval.

Pri pokusoch vysporiadať sa so svojou chorobou šiel Darwin do kúpeľov v Malvern v roku 1849 na dva mesiace vodnej liečby, a na jeho prekvapenie bola úspešná. Pokračoval vo svojej práci so škľabkami a našiel „homológie“ dramaticky ukazujúce, ako sa mohli orgány zmeniť aby sa adaptovali na nové funkcie, čo podporovalo jeho teóriu. Potom jeho drahá dcéra Annie ochorela, čo znova vzbudilo jeho obavy, že jeho choroba môže byť dedičná. Po dlhej sérii komplikácií zomrela a Darwin stratil všetku vieru v milosrdného Boha. Podporoval miestnu anglikánsku cirkev, ale prestal ju navštevovať a Emma brala deti do kostola, ale udržiavala si svoju en:Unitariansku vieru.

Thomas Huxley sa stal priateľom a spojencom. Darwin dokončil svoju prácu o škľabkách (Cirripedia) v roku 1854 a obrátil svoju pozornosť na teóriu druhov.

Ohlásenie a publikácia teórie [upraviť]

Na jar 1856 si Lyell prečítal dokument Introduction o druhoch Alfreda Russela Wallacea, naturalistu pracujúceho na Borneu, a urgoval Darwina v publikácii jeho teórie, aby si zachoval prvenstvo. Darwin pokračoval napriek chorobe, získaval exempláre a informácie od ostatných vrátane Wallacea a Asa Graya.

Ako Darwin pracoval na svojom rukopise Prirodzený výber v decembri 1857, Wallace napísal pýtajúc sa, či sa pustí do pôvodu človeka. Zohľadňujúc Lyellove obavy odpovedal „Myslím, že sa tejto téme vyhnem, keďže je taká obkolesená predsudkami, hoci plne pripúšťam, že je to najvyšší a najzaujímavejší problém pre naturalistu“. Povzbudzoval Wallaceove teoretizovanie, tvrdiac „bez špekulácie neexistuje dobré a originálne pozorovanie“ a dodávajúc „Ja zachádzam oveľa ďalej ako Vy“.

Potom 18. júna 1858 dostal od Wallacea list opisujúci mechanizmus evolúcie s žiadosťou o poslanie Lyellovi. Darwin tak učinil, šokovaný tým, že bol dopredu varovaný a Wallace nežiadal publikáciu, ponúkajúc jeho zaslanie do ktoréhokoľvek časopisu, ktorý si Wallace vyberie. Dal veci do rúk Lyellovi a Hookerovi, ktorí súhlasili so spoločnou prezentáciou v Linného spoločnosti 1. júla práce en:On the Tendency of Species to form Varieties; and on the Perpetuation of Varieties and Species by Natural Means of Selection.

Prvé ohlásenie teórie získalo málo bezprostrednej pozornosti. Bola stručne spomenutá v niekoľkých malých komentároch, ale neviedla k ďalšiemu rozboru a väčšine ľudí sa zatiaľ nezdala plne odlišná od iných variácií evolučného myslenia. Počas ďalších trinástich mesiacov Darwin pracoval na vytvorení toho, čo pôvodne bolo náčrtom (abstract) jeho „Veľkej knihy o druhoch“.

Keď od svojich vedeckých priateľov dostal okamžité povzbudenie, Darwin konečne skončil s náčrtom a Lyell zariadil, aby bol publikovaný Johnom Murrayom. Dohodli sa na názve O pôvode druhov pomocou prirodzeného výberu a keď sa kniha začala predávať 22. novembra 1859 na trhu, zásoba 1,250 kópií bola dopredu vypredaná.

V tej dobe znamenal evolucionizmus stvorenie bez Božského zásahu a Darwin sa vyhýbal použitiu slova „evolúcia“ a „vyvinúť sa“ (evolve), hoci ju uzavrel slovami „nekonečné formy najkrajšie a najpodivnejšie sa vyvinuli a vyvíjajú“. Kniha iba hmlisto spomenula fakt, že človek sa tiež vyvinul ako iné organizmu spomínané v knihe. Darwin zámerne napísal, že „pôvod a história človeka bude objasnená“.

Reakcia [upraviť]

Karikatúra Darwina ako opice v časopise Hornet

Kritici sa poponáhľali vypichnúť neuvedené implikácie o „ľuďoch z opíc“, hoci en:Unitarian kritika bola priaznivá a The Times publikovali chválivú kritiku od Huxleyho, ktorá zahŕňala narážky na Richarda Owena, vodcu vedeckého hnutia, ktoré sa snažil Huxley zvrhnúť. Owen sa spočiatku zdal byť neutrálny, ale jeho kritika odsúdila knihu, čo viedlo Darwina k pocitu, že ho závistlivý Owen neznášal. Vedecká rada of the en:Church of England reagovala proti knihe a Darwinovi starí učitelia z Cambridge Sedgwick a Henslow nad ním vyjadrili svoje sklamanie. Potom niekoľko liberálnych anglikánskych teológov vrátane reverenda Harrya Baden-Powella vytvorili manifest nazvaný Eseje a kritiky, ktoré podporovali Pôvod a vyhlasovali, že zázraky sú neracionálne, čím odchýlili paľbu od Darwina.

Najznámejšia konfrontácia sa uskutočnila na stretnutí Britskej asociácie pre vedecký pokrok v Oxforde. Profesor John William Draper viedol nudnú reč o Darwinovi a sociálnom pokroku, potom 'Soapy Sam' Wilberforce, Oxfordský biskup, dôvodil proti Darwinovi. V nasledujúcej debate sa Thomas Huxley ustanovil za "Darwinovho bulldoga" - najdivšieho obrancu evolučnej teórie na Viktoriánskej scéne. Keď sa ho Wilberforce spýtal, či pochádza z opíc po strane matkinej či otcovej, Huxley rozpoznajúc svoju príležitosť, pre seba utrúsil "Pán ho zveril do mojich rúk", a odpovedal, že "by radšej pochádzal z opice ako z kultivovaného človeka, ktorý využíva dary kultúry a vyjadrovania v prospech predsudkov a nepravdy" (existuje niekoľko alternatívnych verzií tohto citátu, pozri Wilberforce and Huxley: A Legendary Encounter). Príbeh sa rozniesol po krajine: Huxley povedal, že by bol radšej opicou ako biskupom.

Mnohým sa tak stal Darwinow pohľad na prírodu spätý s tým, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom neexistuje. Darwin osobne neobhajoval verejne svoje teórie, hoci o prebiehajúcich debatách vášnivo čítal. Neustále bol chorý a zhromažďoval podporu za pomoci listov a korešpondencie. Jadro kruhu vedeckých priateľov -- Huxley, Charles Lyell, Joseph Dalton Hooker a Asa Gray -- aktívne posúvali jeho prácu do popredia vedeckej a verejnej scény a obhajovali ho proti mnohým kritikom. Čo Darwin neočakával bolo, že jeho teória sa stala nielen kľúčovou kontroverziou doby, ale rezonovala aj rôznymi dobovými hnutiami, čím sa stala kľúčovým prvkom ľudovej kultúry tohto (a neskoršieho) obdobia. Ako sa pozornosť a kontroverzia stupňovala, kniha bol preložená do množstva jazykov a prešla sériou nových (nezmenených) vydaní čím sa stala základným vedeckým dokumentom prístupným čerstvo zvedavej strednej triede. Tak sa stala najkontroverznejšou a diskutovanou vedeckou knihou, ktorá kedy bola napísaná.

Orchidee, Variácia, Pôvod človeka a Červy [upraviť]

Klasický obraz Darwina ako starého muža

Kým ho choroba ďalej kvárila a jeho sláva rástla, Darwin pokračoval vo svojom úsilí skúmať a písať o problémoch súvisiacich s jeho teóriou. Uskutočňoval prevažne experimenty na semenných rastlinách a kostiach domácich zvierat, no ochorenie v prímorskom letovisku sa stalo impulzom, aby sa zahĺbil do inovatívneho štúdia orchideí. Kvety týchto rastlín riadia opeľovanie hmyzom, čím zabezpečujú krížové oplodnenie a ich homologické časti slúžia pri rôznych druhoch na rôzne účely. Počas pobytu na lôžku sa v jeho izbe uskutočnilo množstvo experimentov na plazivých rastlinách.

Navštívil ho reverend Ernst Haeckel, ktorý šíril slovo Darwinizmu v Nemecku a priniesol správy, že študenti v Cambridge prijímajú jeho myšlienky. Huxley prostredníctvom svojich lekcií pre pracujúcich rozšíril jeho publikum. Wallace ho síce naďalej podporoval, no stále viac sa obracal sa k spiritualizmu, čím odlišnosť ich teórií vzrastala.

Variácia narástla na dva obrovské zväzky, čo ho nútilo vynechať z nej tému človeka a sexuálneho výberu. Po vydaní bol po nej obrovský dopyt.

Nové fosílne dôkazy dokázali starovekosť človeka, ale iní autori sa nedokázali plne vysporiadať s evolúciou človeka. Oponenti tvrdili, že krása vtáctva demonštrovala nadprirodzený vplyv. Tieto dve témy boli rozobrané v